Každé úspešné športové mužstvo sa skladá nielen z hráčov, ktorí rozhodujú zápasy svojimi gólmi alebo výbornými zákrokmi v bránke, ale aj z hráčov, ktorí sú stvorení na čiernu robotu pri mantineloch, pri bránení alebo jednoduchom, ale vzápätí aj niekedy veľmi ťažkom a potrebnom, vyvezení loptičky za červenú čiaru. Takým je aj Kežmarčan Radovan Dejneka, majster sveta v hokejbale.
Títo hráči nie sú často vo svetlách reflektorov či pred nastavenými mikrofónmi alebo diktafónmi, no sú neoddeliteľnou súčasťou každého úspešného mužstva. Často sú aj psychicky odolnejší ako nejedná mediálna hviezda a majú prednosti, ktoré zas hviezdnym hráčom chýbajú. Hodnotami akými sú rýchlosť, bojovnosť či nepoddajnosť v každom okamihu disponuje aj Radovan Dejneka.
Nedával síce tie najdôležitejšie góly, no možno bol pri tom rozhodujúcom vyhratom súboji pri mantineli či dôležitej vyhodenej loptičke, aby mužstvo ten gól neinkasovalo. Ani v minutáži na hracej ploche nepatril medzi posledných, preto zlatá medaila na jeho krku je ťažko vybojovaná, pretože odohral každý zápas slovenského mužstva. Pritom sa na súpisku dostal dodatočne, až po zranení iného hráča. Svoju prácu v prospech slovenského mužstva si v Pardubiciach odviedol na sto percent a tým potvrdil nielen dobrý čuch reprezentačných trénerov, že sa v ňom, ako v reprezentantovi nesklamú, ale potvrdil aj kvalitnú hokejbalovú školu v Kežmarku, z ktorej bol na majstrovstvách nejeden slovenský reprezentant.
Tento čerstvý majster sveta v hokejbale, vicemajster slovenskej extraligy v drese MŠK Vippokerpro Kežmarok sa po tejto sezóne pracovne i hokejbalovo sťahuje do Prahy. Bude tam hrať za českého extraligového majstra HC Kert Park Praha. Preto veríme, že našu kvalitnú hokejbalovú školu potvrdí aj na českých ihriskách a bude pevnou a kvalitnou oporou českého majstra.
Aj keď už je čosi vyše týždňa od skončených majstrovstiev sveta, Kežmarský šport oslovil tohto nášho, možno nenápadného, no na striedačke určite najviac hecujúceho, úspešného slovenského reprezentanta, aby sa ešte vrátil k svojmu najväčšiemu športovému úspechu a priblížil si ešte tie nezabudnuteľné chvíle slovenského zlatého hokejbalového hetriku v Pardubiciach.
Čo si budeš pamätať, keď sa povie, Pardubice? Tak, na Pardubice nezabudnem do konca môjho života. Bolo to nádherných 10 dní s najkrajším vrcholom. Najviac mi v srdi ostane vypredaná pardubická hala.
Pamätáš si ešte na to, kto ťa priviedol k hokejbalu? Od malička som hrával futbal, ale vždy som chcel hrať aj hokej. Nemali sme však naň financie, tak sme s otcom stále hrávali hokejbal, takže k hokejbalu ma priviedol práve on.
S akými cieľmi si prichádzal na svetový šampionát? Potom ako som sa dozvedel, že idem na MS ako náhradník, tak som hlavne chcel, aby som dostal šancu a obhájil si miesto v reprezentácií. A chcel som určite doniesť domov medailu.
Si nováčik v reprezentácii a hneď si sa stal majstrom sveta. Cítiš teraz aj väčšiu zodpovednosť za svoje výkony alebo väčšie sebavedomie? Byť majstrom sveta je neuveriteľný pocit. Šampionát mi dal množstvo skúsenosti a verím že mi to v ďalšej kariére pomôže a budem silnejší a lepší.
Kde si myslíš sú tvoje hlavné prednosti a v čom potrebuješ, po hernej stránke, pridať? Myslím si, že moje hlavné prednosti sú rýchlosť, sila a bojovnosť. Určite by som chcel zlepšiť prácu s hokejkou, rozohrávku a streľbu. Tam mám veľké rezervy.
Doteraz si hral iba extraligu. Je po fyzickej či hernej stránke iné hrať proti LG, či Skalici ako proti Kanade, Česku či Indii? Tak je to veľmi ťažké porovnávať. Majstrovstvá sveta sa hralo na hokejovom štadióne a na povrchu, ktorý bol úžasný. Loptička tam neskáče a prihrávka ide vždy tam, kde chcete. V extralige máme také ihrisko jedno, aj to nie je na takejto úrovni. Ale čo sa týka hry, tak tempo bolo určite vyššie ako v našej extralige, pretože v národných dresoch každý vydá zo seba maximum a nevypustí ani jeden súboj. Porovnal by som to možno trochu s finále proti Skalici, kde sa hralo na 150 %.
Na to, že si bol na reprezentačnú súpisku doplnený ako posledný hráč, odohral si krásny počet minút na šampionáte. S minutážou si bol teda asi spokojný? Keď som sa dozvedel, že idem do reprezentácie, tak som dúfal, že si zahrám aspoň nejaký zápas na šampionáte. Tréneri mi dali obrovské množstvo času na ihrisku a odohral som nakoniec všetky zápasy, dokonca aj presilovky a oslabenia, takže to bolo super a ja som maximálne spokojný.
S akými úlohami ťa zväčša posielal tréner na plochu? Tak každý hráč mal svoju úlohu a ja som hlavne mal vybojovať veľa loptičiek a dostať loptičku za červenú čiaru, aby naši útočníci mohli hrať u súpera v pásme.
S kým si si na ihrisku najlepšie herne rozumel? Najlepšie som si rozumel s Lukášom Pijakom a Mirom Božíkom. Dali sme spoločne aj nejaké góly, takže bolo to super.
Ktorý zápas považuješ, zo svojej strany, za najvydarenejší? Určite to bol prvý zápas play-off proti Portugalsku, kde som strelil aj gól a po vylúčení nášho hráča do konca stretnutia som hrával v prvej aj tretej obrane.
Ktorý zo súperov bol na majstrovstvách sveta najťažší? Jednoznačne najťažším súperom bola domáca Česká republika. Bol to zápas ako remeň o jednej chybe a vypredaná hala tlačila Česko do finále.
Zdalo sa mi, akoby ti lepšie sedel post a hra v reprezentácii ako v klube. Hral si akoby uvoľnenejšie. Aj ty si to tak cítil? Tak v klube som bol počas sezóny tak isto na tom, lebo som dostaval veľké množstvo priestoru na ihrisku v druhej lajne. Potom, keď ma v play-off dal tréner do tretej lajny, tak už mi to nesedelo. Už to tak nefungovalo a ja som sa trápil. V reprezentácii som dostal veľa priestoru a dôveru. Hral som stále, preto sa to mohlo zdať ako uvoľnenejšie z mojej strany.
Loptička zo streleného gólu je patrične odložená na svojom mieste? Samozrejme, loptička s medailou a dresom už sú vystavené na poličke v sieni slávy…
Vedel by si určiť All stars majstrovstiev sveta? Je to veľmi ťažké určiť tých najlepších, pretože tam boli naozaj všetci najlepší, ale určite by som dal klobúk dole pred brankárom Stankom Petríkom, ktorý chytal neskutočne. V útoku Jaro Martinusík, Milan Rampáček, gold sniper Patrik Svitana a Boris Oravec boli neskutoční a z obrancov mená vybrať neviem, pretože všetci hrali famózne.
Vedel by si povedať nejaký nezabudnuteľný alebo zaujímavý zážitok z majstrovstiev? Tak tých zážitkov bolo neskutočne veľa, ale nezabudnem nato ako Pinči proti Čechom rozhodol nájazdy a utíšil celú halu prstom na ústach!
Aké sú tvoje ďalšie hokejbalové ciele? Tak mojím najväčším cieľom je vyhrať extraligu s Kežmarkom, s mojimi chlapcami, ktorý však musím odložiť na nejaký ten čas, pretože odchádzam do Prahy pracovať aj hrať hokejbal. Takže najbližším cieľom je, presadiť sa v Kerte Praha a s týmto mužstvom obhájiť titul v českej extralige.
Ešte pred pár rokmi útočník, dnes už ale prerobený na obrancu, si veľmi cení svoje zaradenie na súpisku slovenskej reprezentácie. Na ňu sa síce dostal ako posledný hráč, no práve preto si váži každú odohranú minútu na svetovom šampionáte. Svojou hrou sa pritom chcel iba poďakovať trénerom za možnosť hrať na tomto hokejbalovom vrchole a aspoň trošku sa nadýchať zákulisia tohto najväčšieho hokejbalovho sviatku. Ešte pred dvomi rokmi bol súčasťou fanúšikov vo švajčiarskom Zugu a povzbudzoval hokejbalistov Slovenska a dnes je už tam dole, na ploche, aby aj on potešil svojich a celkovo slovenských fanúšikov. A že to v Pardubiciach robil veľmi dobre, potvrdzuje viacero faktov z jeho slov v rozhovore, ktorý urobil pre Kežmarský šport.
Jeho účasť na svetovom šampionáte je zároveň pre Radovana aj nová výzva, aby urobil všetko pre to, aby aj naďalej hral svoj hokejbal. Či už to bude na českých či slovenských ihriskách. Veď o dva roky sú majstrovstvá sveta na Slovensku a tam by určite nechcel chýbať. Či sa mu to podarí, je iba v jeho rukách. Radovan, držíme palce!
Foto: René Lazový